Rád sestier svätého Bazila Veľkého na Slovensku je mníšskym rádom byzantsko-slovanského obradu. Svoje počiatky má v štvrtom storočí. Svätý Bazil a jeho sestra sv. Makrína boli zakladateľmi monastierov pre mužov i ženy vo svojej rodnej Cézarei Kapadóckej v Malej Ázii (súčasné Turecko). Silnou stránkou Bazilovho mníšskeho ideálu bol život podľa Evanjelia: rast v čnostiach cez spoločný život, prácu a modlitbu.
História účinkovania sestier baziliánok na našom území sa začala písať pred deväťdesiatimi rokmi. Na pozvanie generálneho vikára prešovského biskupstva Dr. Mikuláša Russnáka prišlo do Prešovskej eparchie 25. augusta 1922 zo Stanislavova (dnes Ivano-Frankivsk, Ukrajina) päť sestier – Magdaléna Humeňuková, Ahneta Zenknerová, Vasilija Hlibovická, Irena Oleksiuková a Markijana Matiasová. Sestry viedli internáty, sirotince a učili na meštianskych školách. Spočiatku bývali v priestoroch biskupskej rezidencie, neskôr vladyka Peter Pavol Gojdič OSBM zakúpil dom na Francisciho ul. 19 (teraz Plzenská ul.).
Vo februári 1949 polícia urobila prehliadku monastyra v Prešove a uväznila sestry, ktoré boli pôvodom z Haliče. Po štyroch mesiacoch väzenia ich previezli do tábora nútených prác. Sestrám v Prešove zakázali od septembra 1949 prijímať dievčatá do internátu. Dňa 2. septembra1949 dostali príkaz opustiť monastyr. V tejto neľahkej situácii ich prichýlil vladyka Peter Pavol Gojdič OSBM v svojej rezidencii. 16. marca 1950 sestry dostali príkaz opustiť do troch dní Prešov a územie východného Slovenska. Začala sa cesta strastí, ale aj viditeľnej Božej prozreteľnosti. Milosrdné sestry sv. Vincenta boli prvé, ktoré im v najťažšej chvíli podali pomocnú ruku. Mladé sestry vďaka nim popri svojej učiteľskej profesii, nadobudli teoretické a najmä praktické poznatky v oblasti zdravotníctva. Iné pracovali v textilných továrňach, alebo boli umiestnené v sústreďovacích kláštoroch. Každých päť rokov ale i častejšie boli prevážané na iné miesto, nakoľko odmietali účasť sa štátnych voľbách.
Avšak v roku 1969 svitlo na krajšie časy. Naša Gréckokatolícka cirkev, ktorá bola postavená mimo zákon od roku 1950, dostala slobodu a sestry baziliánky sa mohli vrátiť na východné Slovensko. Vtedy aj keď tajne, začala sa rozvíjať práca s mládežou a otvoril sa tajný noviciát. Sestry pracovali v rôznych zamestnaniach, ale žili v malých spoločenstvách a rozširovali evanjeliovú zvesť spôsobmi ako sa len dalo. Po nežnej revolúcii, keď sa spoločenská situácia výrazne menila, tajné sestry boli pripravené vystúpiť na verejnosť. Svoju vieru a rehoľné povolanie manifestovali tým, že 21. novembra 1989 išli do práce už v rehoľných rúchach. Napokon sestry mohli začať rozširovať svoje účinkovanie v mestách, z ktorých boli v roku 1950 nútené odísť.
Osobné príklady a činnosť sestier baziliánok v Prešovskej eparchii v medzivojnovom období, v čase likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi, nie sú iba akýmsi ,,archívnym materiálom“ bez výpovednej hodnoty. Ich život, apoštolát, služba, ako aj samotný príchod na naše územie, boli odpoveďou na potreby eparchie, veriacich v tej dobe, ktorých nebolo málo. V medzivojnovom období, plnom nedostatkov materiálnych, citových, ale i duchovných, tak potrebných pre plnohodnotný život človeka sa snažili byť deťom a mládeži vychovávateľkami, učiteľkami, duchovnými matkami, pre štát však boli cudzinkami, ba nežiaducimi osobami.
Duchovnými a materiálnymi prostriedkami sestrám pomáhali dobrodinci a predstavitelia miestnej Gréckokatolíckej cirkvi. Počnúc generálnym vikárom Dr. Mikulášom Russnákom, ktorý im bol oporou v začiatkoch, pomáhal križevacký biskup Dionýz Nyaradi, ako aj biskup Pavol Peter Gojdič svojou otcovskou starostlivosťou v čase likvidácie Gréckokatolíckej Cirkvi v 50-tych rokoch 20. storočia. V roku 1922 prišli do Československa, aby pomáhali deťom bez rodiny a domova tým, ktoré žili v chudobe s neistou budúcnosťou, aby ich vychovávali v láske, vo viere, v mieri. V čase komunistického režimu zostali sestry baziliánky v priebehu niekoľkých dní bez príbytku, práce, občianskych práv, s veľkým ,,otáznikom“ vysiacim nad budúcnosťou každej sestry i celého Rádu.
Do Prešova sa sestry vrátili v roku 1990, keď ako prvé po revolúcii otvorili Strednú cirkevnú školu – SZŠ sv. Bazila Veľkého na Kmeťovom stromoradí. Nakoľko im monastyr na Plzenskej ulici nebol vrátený, zakúpili si dom na Narcisovej ul. č. 1, ktorý zrekonštruovali a rozšírili o kaplnku a ďalšiu bytovú časť.
V súčasnosti sestry baziliánky pôsobia aj v Bardejove, vo Svidníku a v Medzilaborciach. Okrem apoštolátu modlitby sa venujú katechéze, šitiu liturgických rúch a zástav, písaniu ikon, pracujú v Strednej zdravotníckej škole sv. Bazila Veľkého i v školskom internáte, na Arcibiskupskom úrade, v snahe šíriť Radostnú zvesť a Božie kráľovstvo vo svete.
V kontexte 90. výročia príchodu Rádu sestier sv. Bazila Veľkého na územie dnešného Slovenska, ktoré si pripomíname v auguste 2012, pohľad do minulosti odkrývajúci život Bohu zasvätených žien, plný viery, lásky, odovzdanosti Božej vôli a nádeji aj v tých najťažších životných situáciách, dáva aj človeku dnešnej doby návod ako kráčať cestou života a čeliť prekážkam.