sr. Nikolaja Oľga Mydlíková, OSBM

     Sestra Nikolaja Mydlíková, krstným menom Oľga sa narodila 20. mája 1928 v Becherove okr. Bardejov ako vytúžené a jediné dieťa po desiatich rokoch manželského života. Otec Juraj  bol gréckokatolíckym kňazom. Matka Marta rod. Kapišinská pochádzala tiež z kňazskej rodiny.

    Základnú školu navštevovala v Becherove. Zmaturovala na Gréckokatolíckom ruskom gymnáziu v Prešove v roku 1946. Už na gymnáziu pocítila rehoľné povolanie, ale rozhodla sa, že najprv absolvuje štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Počas týchto rokov zakúsila aj zvláštnu Božiu ochranu ba priam zázrak, pretože na vysokých školách boli v tom čase časté previerky (skúšky z marxizmu a leninizmu). Aj pri malom náznaku, že je študent veriacim človekom mu hrozilo to, že ho ihneď vyhodia. Práve tu jej veľmi pomohla Zuzka – kamarátka ešte z gymnázia, ktorá bola neveriaca, ale natoľko ľudská a priateľská, že sa jej podarilo vybaviť aby Oľga previerku dostala a takýchto situácii bolo viac. Toto priateľstvo pretrvalo počas celého ich života. Štúdium napokon úspešne ukončila a 16. decembra 1952 bola promovaná na doktorku medicíny.

    Ako lekárka nastúpila do liečebne v Lučivnej vo Vysokých Tatrách, kde bývala aj so svojou mamou. V tomto byte ukrývali v tom čase ešte gréckokatolíckeho kňaza o. Ivana Ljavinca až do zatknutia 2. júla 1955 a práve pre tento skutok pomoci bola rozsudkom Najvyššieho súdu v Prahe 8. septembra 1956 odsúdená na dva roky odňatia slobody, na tri roky straty občianskych práv a na prepadnutie celého majetku. Svoj trest si odpykávala v Želiezovciach a v Trnovci nad Váhom.

    V knihe Príbeh môjho života spomína aj nasledujúce udalosti: Keď som nebola na výsluchu, modlila som sa. Ráno som sa snažila rozjímať takým spôsobom, že som si pripomenula nejakú stať zo Svätého Písma. Potom som sa modlila modlitby zo služby Božej, ktoré som vedela naspamäť. Modlila som sa chodiac po cele alebo kľačiac pri stene, do ktorej som nechtom vyryla malý krížik… Jedného septembrového dňa som začula ako dolu niekto zakašlal. Podľa kašľu som hneď spoznala svoju mamu. Prešiel mi mráz po chrbte. Tak som sa dozvedela, že aj ona je uväznená v tejto väznici.

    Po prepustení z väzenia sa zamestnala ako predavačka a neskôr ako zdravotná sestra. V roku 1959 sa vrátila k svojej lekárskej praxi, najprv v Dolnom Kubíne potom neskôr vo Svidníku.

    Až v roku 1968 vstúpila do Rádu sestier sv. Bazila Veľkého a tak sa začala napĺňať túžba celých tých rokov, kedy ju Pán povolával k zasvätenému životu. Prvé sľuby zložila 14. decembra 1969 a večné sľuby 14. októbra 1973. Bola jednou z horlivých aktivistiek pri obnovení Gréckokatolíckej cirkvi vo Svidníku pričom spolupracovala aj s terajším emeritným biskupom o. Eugénom Kočišom. Mala veľký podiel na spolupráci pri prvom preklade rusínskeho evanjelia. V júli 1990 bola zvolená za provinciálnu predstavenú. Túto službu vykonávala do roku 2000. Ešte predtým zanechala prácu vo svidníckej nemocnici, aby sa naplno mohla venovať svojim novým úlohám. Po nežnej revolúcii sestry dostali návrh aby založili prvú cirkevnú zdravotnícku školu, ktorú aj vďaka jej veľkej zásluhe napokon otvorili 17. septembra 1990 a ona sa stala jej prvou riaditeľkou. V modlitbách aj počas ďalších rokov denno-denne myslela na potreby našej školy a často sa informovala o jej úspechoch, radostiach ale aj starostiach. Táto škola funguje úspešne do dnešných dní pod názvom SZŠ sv. Bazila Veľkého.

    Posledné roky svojho života prežila v Prešovskom monastiery v ústraní a modlitbe. Mala veľkú lásku ku Gréckokatolíckej cirkvi, staroslovienskemu jazyku a cirkevnému spevu. Bola pre nás veľkým povzbudením a kým jej to sily dovoľovali, veľmi rada pracovala v záhrade. Aj napriek vysokému veku a slabému zraku mala vždy záujem o život v spoločenstve sestier  ale aj o dianí v Cirkvi a vo svete v čom jej veľmi pomáhalo počúvanie rádia Lumen. Vedeli sme, že vždy ak za ňou prídeme s prosbou o modlitbu na rôzne naše úmysly, bola rada, že môže takto poslúžiť a pripojila k tomu ako obetu aj kúsok svojho utrpenia. Svoj skrytý apoštolát modlitby vykonávala v tichu svojej izby horlivo do posledných chvíľ. Od leta 2016 po zhoršení zdravotného stavu ostala pripútaná na lôžko. Tento kríž staroby a choroby jej s veľkou láskou pomáhala niesť sr. Myrona, ktorá sa o ňu starala 24 hodín denne. Nakoľko sa už maty Nikolaja nemohla zúčastňovať chórovej modlitby v kaplnke bola vždy vďačná ak sa s ňou sr. Myrona alebo sr. Rafaela modlili na izbe. Jej častým povzdychnutím bolo: „Sláva Tebi Bože náš, sláva Tebi.“

    Vo svojich spomienkach tiež napísala: „V modlitbách ďakujem Bohu za všetko, čo som prežila, za to, že mi dal silu vydržať všetko prenasledovanie, väzenie, tajný apoštolát, obnovu Gréckokatolíckej cirkvi a baziliánskeho rádu. Za všetko nech je večná vďaka a sláva Pánu Bohu“.

    Počas dní Veľkého týždňa sa jej stav natoľko zhoršil, že vo Veľký štvrtok za prítomnosti sestier prijala sviatosť pomazania chorých  a veľkú milosť dostala v tom, že si ju Pán života i smrti povolal práve v deň Vzkriesenia v nedeľu Paschy, 1. apríla 2018  o 19:00 hod vo veku 89 rokov a 50. roku rehoľného života.

    Christos Voskrese iz mertvych, smertiju smert poprav i suščim vo hrobi život darovav. Prežívame svetlý týždeň a  v našich chrámoch máme otvorené cárske dvere ako symbol otvoreného neba. Veríme, že Vzkriesený Kristus maty Nikolaju, prijal do svojho kráľovstva. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *